Existujú miesta, pri ktorých presne viete, čo máte obdivovať. A potom také, ktoré na vás jednoducho pôsobia. Drevený artikulárny kostol vo Svätom Kríži je pre mňa tým druhým.
Stojí tam pokojne, bez okázalosti. Akoby ani nepotreboval dávať najavo, aký je výnimočný. A pritom ho nemožno prehliadnuť.
Je obrovský. Je jednou z najväčších drevených stavieb v Európe. Aspoň v tej strednej. A kapacita? 6000 ľudí!
Ne-u-ve-ri-teľ-né! Postavil ho človek, ktorý nevedel písať, ani čítať - tesársky majster Jozef Lang.
Napriek tomu na mňa nepôsobí monumentálne v tom klasickom zmysle slova. Skôr pokorne.
A možno práve ten zvláštny kontrast ma zaujal najviac.
Nemusíte ani vojsť dnu. Stačí byť na nádvorí, aby ste pri pohľade naň boli ohromení. Neviem nájsť lepšie slovo, ako „čarokrásny.“
Drevo. Dvojposchodvé chóry, barokový oltár, veľký luster z benátskeho skla a svetlo, ktoré preniká dovnútra...
Každý detail by ste mohli skúmať samostatne. Dokopy však vytvárajú atmosféru, ktorú fotografia jednoducho nedokáže úplne preniesť.
Je v ňom niečo magické.
Nie okázalé. Nie teatrálne.
Tiché.
A možno práve preto také silné.
Až keď spoznáte jeho príbeh, začnete sa naň pozerať trochu inak.
Kostol totiž pôvodne nestál vo Svätom Kríži. Jeho domovom bola Paludza, jedna z obcí, ktorá zanikla v súvislosti s výstavbou Liptovskej Mary.
Aby sa táto vzácna stavba zachránila, kostol rozobrali a premiestnili na miesto, kde stojí dnes - na rozhraní Svätého Kríža a Laziska.
Keď si uvedomíte, že pred vami nestojí iba starý drevený kostol, ale kus Liptova, ktorý sa podarilo zachrániť pred vodou, zrazu má celá stavba ešte inú hĺbku.
Niekedy vám návštevu miesta urobí výnimočnou samotná pamiatka. Niekedy aj človek, ktorého tam stretnete. My sme mali šťastie na oboje.
Veľké poďakovanie patrí pani správkyni, ktorá sa nám venovala a porozprávala nám nielen množstvo zaujímavostí o samotnom kostole, ale i jeho okolí.
A tipmi na ďalšie výlety priam prekypovala.
Po chvíli som mala pocit, že ak tam zostaneme o pol hodiny dlhšie, odídeme s programom na ďalšie dva týždne.
A potom prišla informácia, pri ktorej som sa pred ňou už len hlboko sklonila.
Stále chodí na bežky. Stále chodí na túry.
Ja si občas ledva obujem topánky.
Takže... zatiaľ, čo sme prišli obdivovať kostol, odchádzala som s obdivom aj k človeku, ktorý nám o ňom rozprával.
Možno práve toto sú chvíle, pre ktoré ma baví Liptov stále objavovať.
Nie sú to "iba" hory, jaskyne, voda, pamiatky, či krásne výhľady.
Sú to aj ľudia.
Ľudia, ktorí stále chodia do hôr. Ktorí poznajú príbehy svojho kraja. Ktorí vám povedia, kam máte ísť nabudúce a pri jednom tipe pridajú ďalších päť.
Niekedy mám pri nich pocit, že sa tu žije jednoducho inak. Možno aktívnejšie. Možno bližšie k prírode. A občas sa mi zdá, že dokonca bohatšie. Nie na veci. Na zážitky.
A aj preto sa sem tak rada vraciam.
Za nás jednoznačne áno! Ak pôjdete okolo, neurobte tú chybu, že si ho pozriete iba zvonku.
Vojdite dnu.
Pretože až tam podľa mňa pochopíte, prečo je tento pokorný drevený velikán jedným z miest, ktoré sa oplatí na Liptove nielen vidieť, ale aj na chvíľu precítiť.
Mária
Vaše ďalšie horské ráno môže začať práve tu
Po dni plnom zážitkov sa vráťte do priestranného apartmánu v srdci Jasnej a naplánujte si ďalší výlet.
